Len dýcham, nežijem

PRÍBEHY    (dramatický osud ženy, ktorá postupne stratila všetkých svojich blízkych)

Ešte zopár rožkov, chleba netreba, zostal ešte kúsok, s dvoma vajciami a zvyškom mlieka do zajtra vydrží. Zvykla si už na malé nákupy. Keď sa pozabudla, potom niečo splesnivelo, zvráskavelo, dozrelo na smetný kôš. Vyšlo navnivoč. Ako napokon všetko. Všetko, všetko je nanič. Všetko, všetko, všetko. Prestaň, ustrnula samu seba v bolesti. Zadržala slzy, zmotala emócie do uzlíčka a stlmila myseľ na minimum. Sústredila sa len na nenáročné úkony. Vybrať nákup z košíka, odrátať predavačke drobné, nahádzať veci do tašky, prejsť pár krokov ku dverám, otvoriť ich ... Tak je to dobre. Znížená tónina pocitov jej dovolila vnímať mamičku s drobcom na trojkolke, malé mača, ktoré provokovalo miestnych šarvancov, i starkého, ktorý sa ako zvyčajne o tomto čase klátil za svojím pivkom do potravín. Vďačne prijímala podnety jarného podvečera a podvedome predlžovala cestu domov. Do bytu, kde bola tak nešťastná.

o o o

Buď, trpezlivá, Zitka, dieťa moje, hovorievala jej mama, všetko má svoj čas. Aj teba si láska nájde, ešte ti bude ľúto za dievčenskými rokmi. To hovorila vždy, keď nejaká ženská návšteva či suseda rôčky pripamätala a nad osudom starej dievky pomaly ruky zalamovala. Tak to u nich v malom mestečku či skôr veľkej dedine chodilo. Čo sa skoro nezačepčilo, zvykli miestne jazyčnice dobre jazykmi vyobracať, štikútať by sa muselo od rána do večera. Zita by už z tejto kategorickej diagnózy chytila mindráky, nebyť kolegýň na úrade v okresnom meste. Len sa ty, Zitka, nikam neponáhľaj, na deti i lenivého chlapa času dosť, špásovali. Smiala sa spolu s nimi, ale závidela všetkým mladým mamám. Aj tým, ktoré podráždené za sebou ťahali mrzutého škôlkara alebo sa mocovali po schodoch s kočíkom.

Stano prišiel práve včas. Bližšie k tridsiatke ako dvadsiatke mala už Zita uteráky a obliečky na periny do svojej výbavy odrátané a v úhľadných kôpkach v rodičovskej dubovej skrini naukladané. Na to si jej mama potrpela. Zaopatrila takto už staršiu dcéru i syna, nažehlila a naškrobila aj Zitinu budúcnosť. Nádej čučala ticho na poličkách a čakala na príležitosť. Svadba bola, ako má byť. Obrúčky museli hľadať, svedok prišiel na poslednú chvíľu, strýko dostal žlčníkový záchvat a podgurážení bratranci sa takmer pobili. Zite však realita unikala. Poletovala meter dvadsať nad zemou a nechávala udalostiam voľný priebeh. Svetu venovala rozjasnenú tvár, keď niekto pripíjal na mladomanželov a Stanovi vracala horúce dotyky, keď vláčnym tanečným krokom merala veľkosť parketu. Keď sa k ránu unavení svadobčania začali zo sály vytrácať, Zita pomaly dosnívala efektný úvod rozprávky, ktorá sa práve začínala. Verila, nie, bola si istá, že bude nádherná a dokonalá. A najmä veľmi, veľmi dlhá.

o o o

Vhupla do úlohy manželky a gazdinky s prirodzeným talentom. Všetko jej išlo od ruky. Parené buchty, nové záclony, všetko malé radosti pre jediného, silného, láskavého, pre svojho muža. Košeľové goliere žiarili čistotou, bábovka slastne voňala, begónie o dušu kvitli. A zakvitla i Zita. Porodila syna, po ďalších dvoch rokoch dcéru. Deti rástli ako z vody, byt sa veľadil, Zita so Stanom sa posúvali. Už nezdolávali mrakodrapové výšky ako v týždňoch medových, ale s koreňmi, navzájom hlboko zapustenými, pevneli v pocite istoty a bezpečia. Stano ako dub a Zita ako liana, ktorá ho s prítulnosťou sebe vlastnou natesno obopínala. Súlad, pre nich ten najprirodzenejší stav duše, im kdekto závidel. A oni nechápajúc registrovali roztržky a prieky vo svojom okolí. Veď je to také jednoduché. Stačí milovať. A potom chápať, tolerovať, odpúšťať, cítiť trápenia toho druhého. Rozprávku zhmotnili, dali šancu jej pointe. Rozprávala sa sama.

o o o

Zite v nemocnici oznámili, že Borka má zápal mozgových blán, že je v kritickom stave a neostáva nič iné, len najbližšie dva dni čakať. Takmer sa zrútila. So všetkým možným, len s tým nerátala. Nie jej rodina, nie ona, nie jej dieťa. Obyčajná čakáreň s oplieskanými bielymi lavicami sa stala dočasnou modlitebňou, chodbičkou k dcérinmu osudu. Zita odmietla ísť domov, predriemala v tom nehostinnom prostredí celú noc. Krátke fázy spánku striedali ťažké návraty vedomia do bolestivej reality až do brieždenia. Bolo pre ňu i Borku posledným.

Keď sa lekár dotkol opatrne jej pleca, vylovila z jeho očí už len zármutok. Bol mladý, nezvyknutý oznamovať takéto správy, zajachtal len čosi o slabej imunite dievčatka. Počúvala slová, no nechápala ich význam. Podvedome negovala ortieľ, ktorý nad ňou chceli vyniesť. Nie jej Borka, nie jej prváčka, stebielko v tráve, ktoré sa len pár týždňov prehýbalo pod taškou plnou učebníc, zošitov a farbičiek.

Nasledujúce mesiace žila ako v tranze. Robila len nevyhnutné, automaticky, bez veľkých úvah, apatická často padala do hlbokej studne. Strmhlavé pády však s pravidelnou zákonitosťou prerušovalo opakované uvedomenie si pravdivosti svojho osudu, ktorý ju olúpil o jeden z jej troch pokladov. Všetko zhoršovali časté sny o Borke v prvom roku jej života. Zita priam cítila v rukách pohyb a teplotu jej telíčka. Sekundovú nádej prefackalo vždy prebudenie a zúfalo prázdna náruč.

Stano bol trpezlivý. Preplakal prvý týždeň, potom slzy ukryl. Vedel, že musí byť silný pre slabosť Zitky, bolelo ho za seba i za ňu. Žiť sa musí ďalej, je tu ešte Paťko, potrebuje ich, a strata mladšej sestričky zranila i jeho. Dorastajúci školák, malý chlap, aj sa tak správal. A Zita sa v tôni svojich dvoch dubov začala pomaly zobúdzať.

o o o

Vedelo, kedy to má prísť. Počkalo si, keď už vládala. Keď sa už dokázala spontánne zasmiať, tešiť sa z maličkostí a meniť čerstvé kvety na hrobčeku s utlmenou bolesťou. Práve sa balili na sviatky k rodičom, keď sa to stalo. Scéna ako z filmu. Stana potočilo a spadol, tlačil si ruku k hrudi, kde ho silno zvieralo. Záchranári prišli rýchlo a ešte rýchlejšie so zapnutou húkačkou odišli. Vždy vedela, že mužov otec i strýko zomreli na infarkt a náhle, v chvate opúšťali svoje ešte mladé manželky. Zakazovala si ticho sa zakrádajúci strach. Jej muž nie, on nie. Telefonát z nemocnice bol však neúprosný. Žiaľ, ľutujeme.

Z pohrebu si pamätá len príšerne biele ľalie. Nič viac. Nevnímala ani Paťka, ktorý ju ani na chvíľu neopúšťal. Podopieral mamu v snahe ubrať z jej schúleného chrbta tú obrovitú ťarchu na svoje plecia. Takmer maturant. Len tatko sa nedožil.

o o o

Dlho trvalo, ale napokon si zvykla na dve prázdne stoličky pri stole a odnaučila sa variť kotle guľášu či stohy palaciniek. Veď už kuchtila len pre jedného. Jej nechutilo. Ako takmer nič v živote. Len Paťko, to bola jej jediná radosť, prísľub aj keď okyptenej budúcnosti. Vari vnúčatá rozihrajú nové tóniny, otvoria čerstvé studničky v duši.

Ani to Zite nebolo súdené. Niekto zase vyretušoval kontúry obrazu, ktorý si prácne nakreslila. Po promócii sa Paťo s kamarátmi dohodli urobiť si výlet. Ich posledné vysokoškolské prázdniny. Na priehrade boli pár dni. Všetko dobrí plavci, zvládali v pohode i dlhé trate. Bolo horúco, každú chvíľu merali metre. Niekedy aj pod vodou. Paťo mal smolu. Ten chalan, čo kormidloval motorový čln, mal poriadne nakúpené. V rýchlosti vrazil do skupinky plavcov, jednému zlomil ruku, ďalšiemu odrel plece. Paťa hľadali potápači hodinu, mal úplne rozbitú hlavu.

Zite syna ukázať vôbec nechceli. Ani neverila, že už nie je medzi živými. Týždne odmietala pravdu, mesiace nechápala. Strácala súvislosti, zmysel, podstatu žitia. A občas šalela. Lekár je povedal, zmeňte prostredie, odíďte. Tak teda vymenila byt a odsťahovala sa do cudzieho mesta, kde chodí po cudzích uliciach a stretá cudzích ľudí. Dýcha na tretinu pľúc, cíti na desatinu srdca a nežije. Len existuje. Zo dňa na deň. Kupuje štvrtky tých najmenších chlebíkov, ktoré neraz nedojedené zoschnú, a každý deň ukladá už dávno presne uložené kôpky bielizne. Nech je aspoň v skrini poriadok, keď už život poprevŕhal, čo sa dalo. Vykmásal stromy s koreňmi, narušil polaritu istoty a uťal rozprávke šťastný koniec.

Alžbeta Slováková - Spáčilová

(FOTO: pixabay)