Odkedy plačeme na hroboch...

HARMÓNIA - SVIATKY A TRADÍCIE     ...svojich blízkych? Ako všetko, na svete, aj spôsob pochovávania potreboval čas, aby nadobudol dnešnú formu. Aj táto posledná fáza ľudského života má svoju históriu.

Už v praveku bol silný kult mŕtvych spojený s vierou v posmrtný život, preto sa do hrobov dávali milodary, bronzová doba pridala aj kovové predmety a šperky. Telá sa zvykli pochovávať v skrčenej podobe posypané hlinou, neskôr ich spaľovali. A antika priniesla tradíciu budovania pomníkov, vrcholom boli egyptské pyramídy ako skutočne veľkolepé náhrobky. Rimania vymysleli systém kolumbária - steny s výklenkami, do ktorých ukladali urny s popolom. Spaľovanie tela postupne na mnohých územiach zanikalo šírením kresťanstva, ktoré verilo na zmŕtvychvstanie a preto sa telo muselo zachovať. A ako vhodný priestor pre uloženie truhly sa napokon uzákonilo okolie kostolov. Počet cintorínov rástol, rovnako ich rozmery. Spočiatku sa miesta pre uloženie truhly vyberali náhodne, neskôr sa pochovávalo podľa plánov a prísnych zásad. Cieľom bolo vytvoriť upravené lokality, ktoré často pripomínali parky. Najlepšie miesta mali vyhradené pre sociálne vyššie postavené vrstvy, ktoré mali k dispozícii neraz veľké rodinné hrobky.

Aj táto posledná fáza života bola otázkou spoločenskej prestíže a jedným z prostriedkov dokazovania svojej dôležitosti a moci. Až začiatkom 20. storočia sa stal aktuálnym návrat k jednoduchosti v snahe vyjadriť dôstojný charakter smrti. V Mníchove založili lesný cintorín s predpísanými typmi náhrobkov, kde nemali miesto žiadne pompézne mohyly. A v Nemecku obnovili aj zvyk spaľovania mŕtvych. V roku 1878 postavili krematórium, ktoré sa postupne stalo aj miestom rozlúčky so zosnulým.

Zvyky Slovákov

Pre počiatky slovenských dejín bolo typické žiarové pochovávanie na tzv. sídliskách, čiže ukladanie spálených pozostatkov v urne či bez nej. Až kresťanstvo prinieslo kostrové pochovávanie v truhle. Vtedy bolo ešte stále spojené s pohanskými rituálmi, ktoré mali uspokojiť telesné potreby duše zosnulého. Preto sa do hrobu vkladali pracovné nástroje, obuv, šaty a zásoby jedla i nápojov. Neskôr podobnú výbavu vystriedali symboly kresťanstva - modlitebná knižka a ruženec. Hroby sa spočiatku označovali balvanmi nazývanými aj žialníkmi. Neskôr k hlave zosnulého umiestňovali ľudové náhrobníky vyrobené z dreva, zo železa či z kameňa, ktoré zvykli mať typické znaky svojich regiónov. Slováci však pochovávali radi v hájoch alebo medzi stromami, pretože verili, že duša mŕtve sa usídli v strome. Robili tak až do 17. storočia aj po príkaze kráľa Ladislava, ktorý v 11. storočí nariadil pochovávanie pri kostoloch. Ale ani potom sa symboliky nevzdali. Súčasťou pohrebného rituálu bolo kladenie vetvičiek do hrobu alebo nosenie malého stromčeka v sprievode. Až do 20. storočia bolo zvykom pochovať človeka nohami smerom na východ.

Viete, že...

• ...k hrobom ľudí rímskokatolíckeho vierovyznania sa umiestňovali kríže?
• ...hroby evanjelikov zdobili stĺpy?
• ...pre miesta pochovaných židov sú typické kamenné náhrobníky?