Pizza má rodokmeň
VARENIE - SVETOVÉ A MINULÉ CHUTE Na svete vraj existuje 50 známych druhov pizze, to však nehovoríme o variantoch, ktoré si urobíme doma v štýle "čo chladnička dala".
Aká je vlastne história tohto obľúbeného typu jedla? Na počiatku bol pravdepodobne úplne obyčajný osúch, kúsok cesta sformovaného do placky a opečeného na horúcich kameňoch. Potom nejakého gurmána napadlo pridať do cesta koreniny, až podnikaví pekári z Neapola pridali na osúch aj rajčiaky, ktoré sa do Európy dostali z Ameriky (spočiatku ich vnímali ako okrasné rastliny, chuťové vlastnosti plodov ocenili až v 19. storočí). Vtedy sa objavili v talianskom meste Neapol aj prvé pizzerie.
Kráľovná inšpirovala pekárov
Keď v roku 1889 navštívila Neapol kráľovná Magherita, chcela ochutnať miestnu špecialitu, ale zároveň žiadala niečo výnimočné. A pretože bol pekár vlastenec, poslal panovníčke pizzu obloženú ingredienciami vo farbách talianskej zástavy – červenými rajčiakmi, bielou mozarellou a zelenou bazalkou.
Úspech tkvie v jednoduchosti
Existuje veľa návodov na pizzové cesto, no mnohé prípravu zbytočne komplikujú. Talianski majstri preferujú často tú najjednoduchšiu receptúru. Asi 300 g hladkej múky sa zmieša so 4 lyžicami olivového oleja, trochou soli a 1 kockou droždia rozpusteného v 150 ml vlažnej vody. Dôležité je cesto premiesiť najprv v miske a potom na pomúčenej doske tak dobre, aby bolo vláčne a hladké. Po vyformovaní do gule sa zakryté nechá počas 30 až 45 minút vykysnúť na dvojnásobný objem. Po rozvaľkaní (a pri troche skúsenosti aj po vyťahaní) na tenký okrúhly plát sa môže začať s ukladaním príloh. V južnejších častiach Talianska však zvyknú pripravovať aj cesto s mliekom a vajíčkom, ktoré je nadýchanejšie, no po upečení o niečo hrubšie.
Priestor aj pre fantáziu
Základ tvorí väčšinou rajčiaková omáčka (čerstvé alebo konzervované rajčiaky povarené s trochou soli a korenia) a typické koreniny ako bazalka a oregano, zvyšok je výsledkom predstavivosti kuchára. Môžeme sa spoľahnúť na vlastnú fantáziu alebo sa inšpirovať profesionálmi. Uvádzame príklady na rôzne kombinácie ingrediencií, ktoré vytvárajú vždy inak chuťovo výraznú pizzu.
- Pizza Napoli: kúsky tvrdého syra, pár kvapiek oleja, bazalka a lyžica strúhaného parmezánu
- Pizza Capri: listy krátko povareného čerstvého špenátu, plátky šampiňónov, lyžica posekaných mandlí a strúhaný syr
- Pizza Primavera: plátky mozzarelly, údenina, jarná cibuľka, dva strúčiky cesnaku a pár kvapiek oleja
- Pizza Funghi: plátky čerstvých húb i šunky a strúhaný parmezán
- Pizza Capricciosa: plátky šunky i šampiňónov, cesnak, artičoky a strúhaný syr
- Pizza al tonno: dva lyžice kapary pridané do rajčiakovej omáčky pri varení, 2 posekané cibule, väčšia konzerva tuniaka vo vlastnej šťave a strúhaný syr
- Pizza Guatro formaggi: 2 jemné a 2 pikantné druhy syra , pár konzervovaných feferónok, listy tymianu a trochu šalvie (rajčiakovú omáčku vynecháme)
- Pizza Divoranta: klobása, saláma, konzervovaná fazuľa, vajce, jarná cibuľka a strúhaný syr
- Pizza Frutti di mare: uvarené krevety, mušle a prstienky sépií, žiadny syr (rajčiakovú omáčku varíme aj s petržlenovou vňaťou, s cesnakom a s feferónkou)
- Hawai: plátky jemnej šunky, kúsky ananásu a mozarella
- Pizza Broccoli: namiesto rajčiakovej smotanová omáčka, mozzarella, jemná šunka a kúsky brokolice
- Pizza Roma: šunka, plátky slaniny, mozzarella, kukurica, šampiňóny, čierne olivy a cesnak
Talianska pizza v Amerike
Viete, aký je rozdiel medzi talianskou a americkou pizzou? Talianska je tenká a preto menej kalorická. Základ americkej je hrubšie chrumkavé cesto a vrstva výdatnejších ingrediencií. Nakoniec, po niekoľkoročnej intenzívnej konzumácii to na hmotnosti Američanov aj vidno. Ale zavinili to vlastne Taliani, ktorí po druhej svetovej vojne otvorili množstvo reštaurácii a ponúkali pizzu ako rýchle, lacné a ľudové jedlo prístupné každému. A jej konzumácia sa ešte viac rozšírila po zavedení mrazenej pizze v obchodnej sieti, ktorá prípravu jedla uľahčila. Pizza sa tak stala doslova fenoménom, ktorý plní predstavy o obede ako mladých študentov tak zamestnaných ľudí, ktorí pre svoje ambície a zaneprázdnenosť nemajú nikdy čas posedieť si pri obede v štýle francúzskej gastronómie. Aby sme však neboli nespravodliví, samotní Taliani si v domácom prostredí, najlepšie obklopení rozvetvenou rodinou, potrpia tiež na pohodové posedenie pri stole s viacerými chodmi. A častejšie na ňom trónia rôzne cestoviny i mäsové pochúťky či zeleninové šaláty než pizza.
redakcia Doma a Rada, FOTO: www.freepik.com